Istanbul - mesto troch ríš

„Keby svet pozostával len z jedného štátu, tak by bol Istanbul jeho hlavným mestom.“                              -Napoleon Bonaparte

História mesta

Istanbul patrí medzi mestá, ktoré sa môžu pochváliť bohatou históriou. Istanbul bol po prvýkrát osídlený v roku 5500 pred n. l. a postupne sa dostal pod nadvládu Rímskeho a Byzantského impéria až napokon skončil v rukách Osmanskej ríše čiže dnešného Turecka.

Mesto bolo po prvýkrát osídlené v roku 658 pred n.l. usadlíkmi z gréckeho mesta Megara a dostal názov Byzancion.

Za čias rímskej nadvlády (660 pred n. l. - 324) bolo mesto z dôvodu častých požiarov do značnej miery zdevastované. Na podnet rímskeho vládcu Septima Severa bolo mesto zrekonštruované. Práve v tom čase sa do Istanbulu prisťahovalo veľa Rimanov, ktorý nazývali Istanbul „Nova Roma“ (Nový Rím).

V roku 324 bol Istanbul dobytý Konštantínom Veľkým a stal sa hlavným mestom Byzantskej ríše (324-1453). Až po Konštantínovej smrti bol premenovaný na Konštantinopolis. Počas éry Byzantskej Ríše bol Istanbul pre svoju jedinečnú geografickú polohu nielen centrom gréckokatolíckej cirkvi ale aj dôležitou obchodnou križovatkou a medzinárodným kultúrnym a diplomatickým centrom. Vybudované boli prekrásne kostoly ako napríklad Hagia Sophia (Chrám Božej múdrosti), ktorý patrí k najväčším chrámom sveta. Ďalej bolo vybudované námestie Sultanahmet známe aj pod názvom Hipodrom, prístavy a iné architektonicky významné objekty.

Zlomovým bol rok 1453, keď Konštantinopolis dobyl Mehmed II Dobyvateľ. Vtedy sa stal Istanbul hlavným mestom Osmanskej ríše (1453-1923) a dá sa povedať, že svojmu čaru vďačí hlavne jej. Po dobytí Istanbulu dal Mehmed II. Dobyvateľ postaviť palác Topkapı (Topkapı Sarayı), Veľký Bazár (Kapalı Çarşı), mešitu Sultána Eyupa veľa škôl, nemocníc a hamámov (tradičné turecké kúpele). V meste žili bok po boku kresťania, židia a moslimovia. Zničené budovy pochádzajúce z byzantského obdobia boli zrekonštruované a niektoré kostoly (napr. Hagia Sophia) boli prestavané na mešity. 50 rokov po dobytí sa stal Istanbul jedným z najväčším miest na svete.

Za vlády sultána Sulejmana Nádherného zaznamenalo mesto rozkvet architektúry a umenia. Tvorcom mnohých architektonických dominánt mesta bol architekt Sinan. Takisto prekvitalo aj tradičné turecké umenie, kaligrafia a keramika, ktoré sú pre mesto do dnešného dňa príznačné. Viac o umení a architektúre sa dočítate o pár riadkov nižšie.

Po vzniku Tureckej republiky v roku 1923 stratil Istanbul štatút hlavného mesta, ktorým sa stalo mesto Ankara.

Kultúrne pamiatky

Námestie sultána Ahmeda (Sultanahmet Meydanı)

Námestie sultána Ahmeda patrí k najvýznamnejším námestiam v Istanbule a je centrom starého Istanbulu. Za byzantských čias bolo toto námestie, ktoré má tvar písmena U známe pod názvom Hipodrom, čo znamená námestie koní. Za čias Osmanskej ríše sa námestie volalo „At Meydanı“, čo znamená po turecky to isté ako Hipodrom.  

Do 10 storočia slúžil Hipodrom ako dôležité miesto zábavy, športu a mestských zhromaždení vo vtedajšej Rímskej a Byzantskej ríši. Uskutočňovali sa tu súťaže áut, zápasy divých zvierat a atmosféru dotvárali hudobníci, tanečníci a akrobati.  Neskôr sa námestie stalo miestom krvavých nájazdov Janičiarov.

Súčasťou námestia sú kultúrne pamiatky mešita sultána Ahmeda, Chrám Božej múdrosti, podzemná cisterna (Yerebatan sarnıcı), egyptský obelisk, Hadí stĺp a Nemecká studňa.

Hadí stĺp (Yılanlı sütun)

Je tvorený troma navzájom prepletenými bronzovými hadmi. Stĺp bol postavený pri príležitosti porážky Peržanov Grékmi z 31 miest v 5. storočí pred n. l.. Na postavenie stĺpu použili Gréci roztavené zbrane Peržanov. 8 metrov vysoký stĺp stál pôvodne v Delfách a do Konštantinopolisu bol dovezený Konštantínom Veľkým v roku 324. V 17. storočí sa hadie hlavy ulomili a po čase stratili, avšak časť z nich sa našla a bola vystavená v Archeologickom múzeu(nachádza sa v blízkosti Hipodromu).

O stĺpe sa tradujú rôzne povery, dokonca sa hovorilo, že stĺp ma čarovnú moc, vďaka ktorej sa v meste nevyskytujú hady a podobné živočíchy. Jedného dňa sťal jednu z hadích hláv jeden janičiar, ktorý chcel zistiť, či sú hlavy kópiou dračích hláv, čím sa zrušilo kúzlo a v meste sa začali vyskytovať hady a škorpióny.

Nemecká studňa (Alman çeşmesi)

Nachádza sa oproti hrobke sultána Ahmeda I. Studňa bola darom nemeckého panovníka Vilhelma sultánovi Abdulhamidovi II. a mestu. Zostrojená bola v roku 1901 v Nemecku a následne bola prevezená do Istanbulu, kde bola zmontovaná. Studňa je vyhotovená v neo-byzantskom štýle.

Egyptský obelisk (Dikilitaş)

Pôvodne bol vztýčený v Karnackom chráme v roku 1547 pred n. l., bol vysoký 60 metrov a vážil 800 ton. Do Istanbulu bol prevezený za vlády cisára Theodosia I. v roku 390. Pri prevoze musel byť rozdelený na tri časti, avšak z plavby sa zachovala len jeho najvrchnejšia časť. Aktuálna výška obelisku je 25 metrov a vyrobený je z ružového granitu. Na dolnej časti obelisku je znázornený faraón Tutmosis III. s bohom slnka Ra. 

Mešita sultána Ahmeda/Modrá mešita (Sultanahmet Camii)

Mešita bola postavená v rokoch 1609-1616 na želanie sultána Ahmeda I.. Keďže v interiéri dominuje popri zelenej a bielej farbe hlavne farba modrá, býva mešita nazývaná aj Modrou mešitou.

Modrá mešita je zaujímavá a jedinečná tým, že má 6 minaretov (mešity mávajú 4 minarety). Traduje sa, že sultán chcel, aby boli minarety zo zlata. Neskôr však mal sultán zistiť, že na mu na minarety zo zlata nevystačí rozpočet, a keďže to nechcel priznať, tak sa rozšírila verzia o tom, že to poplietol sám architekt a namiesto zlatých minaretov (po turecky altın) urobil 6 minaretov (po turecky altı).

Interiér mešity je tvorený tradičnými modrými kachličkami s kvetinovým vzorom. Rozmery priestoru na modlenie je 64x72 m, mešita je 43 metrov vysoká a nachádza sa v nej 260 okien.

V mešite sa dodnes konajú 5krát denne modlitby. Chrám je taktiež prístupný aj pre turistov (voľný vstup), pred vstupom si treba vyzuť topánky a ženy by si mali zahaliť vlasy (šatky požičiavajú zadarmo pred vstupom do mešity). 

Chrám božej múdrosti (Hagia Sophia)

Chrám božej múdrosti dal postaviť zakladateľ Nového Ríma Konštantín. Chrám mal slúžiť predovšetkým na oslavu múdrosti cisára, ktorý bol zástupcom boha na zemi. Avšak chrám vyhorel.

Dnešná stavba pochádza z doby Justiniána I. (527-565), ktorý dal vyhorený chrám obnoviť. Keďže bol Justinián veľmi silne veriacim kresťanom, chrám mal slúžiť na rozširovanie obzorov kresťanstva. Nad stredným vstupom sa nachádza mozaika, na ktorej sa cisár Justinián spolu s Konštantínom klaňajú Panne Márii s dieťaťom. V tomto období sa v chráme konali korunovačné slávnosti a krsty významných osobností.

Po dobytí Istanbulu v roku 1453 Osmanmi bol kostol prestavaný na mešitu, pribudli mu 4 minarety a zmenila sa aj vnútorná výzdoba chrámu.

V súčasnosti slúži chrám ako múzeum. Postupne boli odhalené fresky a pôvodné maľby na stenách chrámu. Čiže teraz môžete obdivovať kresťanské maľby spolu s výzdobou typickou pre mešity.

Palác Topkapi (Topkapı Sarayı)

Palácový komplex Topkapı („delová brána“) bol postavený v rokoch 1466-1468 sultánom Mehmedom II. Dobyvateľom. Zaraďuje sa medzi najstaršie a najväčšie paláce sveta (palácový komplex sa rozkladá na ploche 700 000 m²).

Prvý palác bol postavený v mestskej časti Beyazit na dnešnom univerzitnom areáli. Druhý „Nový palác“ bol postavený na cípe, ktorý oddeľuje Zlatý roh a Marmarské more. Ten mal slúžiť okrem iného aj na vojenské účely. Z miesta, kde sa dnes nachádza Atatürkov pomník strážila vstup do prístavu delostrelecká plošina. Vďaka tomu dostal palác názov „Topkapı“, čo znamená „delová brána“. Po dlhú dobu existovali oba paláce naraz a až za čias sultána Sulejmana Nádherného sa presťahoval hárem do Nového paláca, ktorý sa stal hlavným sídlom vládcov a oficiálnym centrom ríše.

Neskôr boli do Starého paláca presunuté nedôležité súčasti správy a konkubíny z háremu zosnulého sultána. Potom bol palác predaný vojenskému výboru a napokon bol zrúcaný.

Naopak palác Topkapı bol stále využívaný ako sídlo sultánov a neustále prestavovaný. Až v roku 1856 sa sultán presťahoval do paláca Dolmabahçe.

Celkovo sa palác, ktorý dnes slúži ako múzeum delí na 4 nádvoria. Prvé nádvorie, prístupne všetkým ľuďom, tvorili nemocnica, mincovňa, kasárne, a správa verejných vecí. Druhé nádvorie bolo prístupné pre tých, ktorí sa potrebovali dostať do styku so sultánovou radou (teraz sa tu nachádza vstup do múzea). Tretie nádvorie bolo určené pre sultána a štvrté nádvorie slúžilo ako sultánova rezidencia.

Palác môžete navštíviť každý deň okrem utorka od 9:00 do 19:00. Okrem základného vstupu si môžete doplatiť vstup do pokladnice a háremu (posledná prehliadka háremu je o 15:30).

Palác Dolmabahce (Dolmabahçe sarayı)

Bol dokončený počas krymskej vojny v roku 1855 na brehu Bosporu v dnes neuznávanom novorokokovom štýle (cukrársky štýl), ktorý tvorivým spôsobom spojil vtedajšie stavebné technológie (umelo vytvorený stavebný terén, kovové stavebné diely) s osmanskou šikovnosťou (oddelenie háremu a družiny následníka trónu) a francúzskym vkusom. Staviteľom paláca bol Armén Gabaret Amira Baylan, ktorý otvoril nádherné priečelie budovy k veži s hodinami na úzkom nádvorí a ďalej až k moru. Palác nadobudol význam aj tým, že je to miesto Atatürkovej smrti.

Otvorené každý deň okrem pondelka a štvrtka 9:00-16:00 (1.3.-30.9.), 9:00-15:00 (1.10.-28.2.)

Veľký bazár (Kapalı çarşı)

Bol postavený na príkaz sultána Mehmeda II. v roku 1461. Bazár, ktorý svojim pôdorysom pripomína labyrint, sa rozkladá na ploche 30 700 m², je v ňom 60 uličiek a približne 3600 obchodov.

Veľký bazár je jedným z najvýznamnejších a najúchvatnejších pamiatok Istanbulu a ani vo svete nemá páru. Okrem obchodov sa v ňom nachádza aj 5 mešít, škola, 7 studní, 40 hanov a 18 vchodov.

Známa je tzv. Zlatá ulička plná zlatníctiev. Okrem zlata tu môžete výhodne kúpiť kožené a textilné výrobky, kabelky koberce, moderné a starodávne šperky, starožitnosti, výrobky z medi, dekoračné predmety a rôzne suveníry.

Po nákupe si môžete vypiť kávu vo Fes Cafe, jednej z najobľúbenejších kaviarni v bazáre. Alebo si doprajte obed v tradičnej reštaurácii, obľúbená je Havuzlu Restaurant.

Bazár je otvorený od pondelka do soboty od 8:00 do 19:00.

Turecké umenie

Ebru

Ebru je tradičné turecké výtvarné umenie. Názov „Ebru“ pochádza z Perštiny a znamená „farba oblohy“. Ebru sa maľuje na papier a charakterizuje ho to, že na papieri vznikajú akési farebné zhluky, ktoré môžeme prirovnať k mramorovému vzoru alebo vyššie spomínaným obláčikom. Aj z tohto dôvodu sa pre umenie Ebru v Európe používa skôr názov „mramorový papier“.

Obrázok v štýle Ebru sa vytvára v štvorcovej nie veľmi vysokej nádobe s vodou, ktorá je vytvorená na mieru papiera. Do vody sa pridáva zahusťovadlo a živočíšna žlč. Nasledovne sa na povrchu takto upravenej vody vytvárajú obrazce s nerozpustnými farbami. Pri tomto postupe umelec ťukne paličkou o povrch vody, čím vzniká spomínaný mramorový efekt. Nakoniec sa obrázok stiahne na papier.

Ak by ste mali záujem o obrázok Ebru, obráťte sa na našu webovú stránku http://www.lesartsturcs.com/product_list.php?cid=66.

Miniatúry

Jedná sa o ďalší druh tradičného tureckého výtvarného umenia, ktorý nesie v Turečtine názov „nakş“, čo znamená dekorácia alebo ornament. Tento druh umenia preslávil román držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Orhana Pamuka „Moje meno je Červená“, ktorý opisuje svet intríg a súperenia umelcov, ale i krásy samotného umenia.

Tento druh dekoratívneho umenia sa okrem iného používal aj na ozdobenie stien a stropov miestností. Najčastejšie sa však kreslili obrázky, ktoré neskôr zdobili strany kníh. Postup bol taký, že sa obrázok najskôr nakreslil a potom vlepil na prázdnu stranu knihy. Existujú však i obrázky, ktoré sa vkreslili priamo do knihy.

V porovnaní s európskymi kresličmi boli tí osmanskí viac melancholickí a citliví o ich predstava o kráse a dokonalosti bola tiež iná, čo sa odráža aj v ich štýle kresby. Obrázky zobrazujúce prírodu boli vykreslené do najmenších detailov, pričom sa kládol dôraz na precíznosť a dokonalosť v každom detaile. Keďže osmanskí majstri radi idealizovali, sú obrázky pochádzajúce z ich rúk mnohokrát dokonalejšie a krajšie ako realita sama. Postavy vyobrazené na miniatúrach sú veľmi špecifické a preto ich nikde inde ani neuvidíte. Keď sa raz budete kochať krásou miniatúr, tak si všimnite, že sa zdá akoby vyobrazené postavy pochádzali z rozprávkového sveta.

Ak by ste chceli mať takúto miniatúru aj doma, stačí navštíviť našu webovú stránku http://www.lesartsturcs.com/product_list.php?cid=4 a vybrať si.

Technika pozlacovania (Tezhip)

Jedná sa o umenie, ktoré je úzko späté s predchádzajúcim druhom umenia. Pozlacovanie bolo rozšírené za čias Osmanskej ríše. Predmetom pozlacovania boli strany kníh, kde boli vlepené obrázky s miniatúrami. Umelci ktorí mali na starosť pozlacovanie boli väčšinou sami kresliči. Po dokončení miniatúry mali za úlohu vyzdobiť okraje strany zlatými útvarmi a ornamentmi. Pre tento druh umenia alebo úkonu sa v Turečtine používa špeciálny výraz „tezhip“, čo zodpovedá slovenskému výrazu „pozlacovanie“.

Štýl používaný pri pozlacovaní sa menil spolu s dobou a svoj vrchol zaznamenal za éry klasiky, kedy sa používali hlavne zvieracie motívy, rôzne geometrické útvary a ornamenty pripomínajúce konáre stromov. Za čias sultána Ahmeda III. Boli abstraktné ornamenty nahradené kvetovými motívmi. Posledné obdobie, ktoré ovplyvnilo toto dekoračné umenie je barok, ktoré prinieslo listové motívy a motívy charakteristické pre európske umenie.

Takže pri obdivovaní zlatých okrajov strán sami môžete zistiť ktoré obdobie ovplyvnilo obrázok, na ktorý sa práve pozeráte.

Kaligrafia

Je umenie ozdobného písania, kde sa používa arabské písmo a  vzniklo v období od 6.do 10. storočia. Treba povedať, že písanie po arabsky nebolo Turkom cudzie, keďže v tej dobe sa používala arabská abeceda (do roku 1928). Otcom tureckej kaligrafie je šejk Hamdullah, vďaka ktorému sa od 17. storočia toto umenie začalo rozvíjať aj v Turecku. Najväčší rozmach zaznamelnala kaligrafia počas éry Osmanskej ríše.

Turecká kaligrafia žala úspech aj počas 19. a 20.teho storočia, ale po zavedení latinskej abecedy v roku 1928 sa dostala do úzadia a vyučovala sa ako tradičné umenie len v špeciálnych školách.

Kaligrafie sú taktiež jedným z artiklov, ktoré si môžete z Istanbulu doniesť domov. Keď si stále neviete predstaviť ako takýto obraz vlastne vyzerá, tam my Vám to prezradíme. No obrazoch sa nachádzajú napr. Meno proroka Mohameda, alebo nápis „Allah“. Na turisticky zaujímavejších obrazoch uvidíte vtáky a rôzne iné zvieratá. Čaro kaligrafie je aj to, že okrem toho, že obrazy tovrené písmom nedokáže nakresliť hocikto, nevie ho ani každý čítať. 

Turecké koberce

Turecké viazané koberce (halı) a kelimy (kilim), ktoré nadväzujú na prastarú tradíciu turkménskych nomádov zo strenej Ázie, sú dnes pravdepodobne najúspešnejším tureckým vývozným artiklom. Pravé koberce a kelimy sa zhotovujú iba ručne – a tkajú ich výhradne iba ženy. Najväčšia časť kobercov pochádza zo strednej Anatólie. Viazarne kobercov môžeme nájsť aj na pobreží, kde sa môžeme nechať zasvätiť do tajomstva tkania kobercov.

Koberce sa viažu uzlík po uzlíku, u kvalitných kobercov je to až 6až 7 uzlíkov na cm² čiže 420 000 uzlíkov na m². Čo sa týka vzorov, najvzácnejšie sú koberce s vtáčím vzorom.

Turecká keramika z Izniku

Ďalšie z radu tradičných tureckých umení sa využíva najmä pri výzdobe interiérov a exteriérov mešít, palácov, studní, hrobiek a iných architektonických útvarov.

Iznickú keramiku delíme do dvoch skupín:

1. Keramika respektíve dlaždičky, ktoré sa používajú na výzdobu stien. V Európe sa jej hovorí Tile-Art. (Všimnite si mešitu sultána Ahmeda , tzv. „Modrú mešitu“)
2. Do druhej skupiny zaraďujeme spotrebnú alebo dekoračnú keramiku ako taniere, vázy, poháre, džbány, misy a pod.

Na výzdobu architektonických kúskov Turci už odpradávna používali keramické dlaždičky. Tento trend sa začal  presadzovať od roku 995, za čias Seldžukov stal sa tradíciou a tou aj ostal počas vlády Osmanského impéria. Seldžuské dlaždičky mali troj-, štvor- alebo šesťuholníkový tvar a boli zdobené motívmi modrej, tmavomodrej, pieskovej, tyrkysovej, čiernej alebo hnedej farby. Tieto dlaždičky boli vedľa seba naukladané tak, aby vytvorili mozaiku. Turecká keramika zaznamenala najväčší rozmach počas 16. storočia, odkedy sa nesie meno keramika z Izniku.

Okrem výzdoby interiérov a exteriérov sa Turci zamerali na každodenný život. V Izniku sa vyrábala rôzna keramika, ktorá môže slúžiť aj na čisto dekoratívny účel. Pravá keramika z Izniku sa vyrába ručne, čím rastie aj jej cena. Najtradičnejším a najstarším je modro-biely motív. Tento motív vznikol preto, lebo sultán túžil, aby sa v Osmanskej ríši vyrábala keramika porovnateľná s čínskym porcelánom. Z čínskej tradície bol prevzatý taktiež vzor vinnej révy alebo vzor skál a vĺn zdobiaci okraje tanierov. Poslednými vzormi charakteristickými pre túto keramiku sú rastlinné a kvetinové vzory. V období, keď sa používali hlavne rastlinné vzory dostala iznická keramika novú tvár, paleta používaných farieb sa rozrástla o olivovo zelenú, šedo-zelenú a fialovú. Motív typický pre toto obdobie a naďalej používaný aj v nasledovných obdobiach bol takzvaný „saz“ dlhý zubatý esovito prehnutý list, ktorý ako keby bol zachytený v neustálom rozviatom pohybe. Hlavným motívom kvetinového štýlu sa stali rozkvitnuté tulipány, karafiáty, ruže, hyacinty, ľalie ale aj iné menšie kvety.

Druhým najdôležitejším centrom tureckej keramiky je mesto Kütahya. Po zániku keramických dielní v Izniku v 18. storočí sa keramici z Kütahye priklonili k vlastnému štýlu. Paleta farieb bola ochudobnená o rajčinovo červenú, pribudla však žltá farba.

Kütahya je i v súčasnosti jedným z najväčších producentov keramiky v Turecku. Tradičnú keramiku z Izniku si môžete zakúpiť aj na http://www.turkish-tiles.com/.

Ubytovanie

V Istanbule si môžete odpočinúť v širokej škále luxusných alebo menej luxusných hotelov a lacnejších hostelov. Najvačšia časť turistických hotelov sa nachádza v oblasti Aksaray a v okolí námestia Sultanahmet, odkiaľ majú niektoré hotely výhľad na Hagia Sophiu. Túto oblasť doporučujeme obzvlášt romantikom, ktorí obľubujú večere pod holým nebom a s krásnym výhľadom.

Odvážnejší si môžu hľadať ubytovanie až po príchode do mesta a zároveň si môžu vychutnať vyjednávanie o cene izby. Pre tých, ktorí po dobrodružstve netúžia, sme pripravili webovú stránku www.istanbulshotels.com, kde si môžu zarezervovať hotel podľa svojho očakávania.

Turecké kúpele - Hamam

Pod slovom hamám sa asi väčšina z nás vybavuje saunu, ale hamám je typický práve pre tureckú a arabskú kultúru. V dávnejších dobách bývali hamámy miestom, kde sa stretávali ženy, aby si poklebetili. Okrem klebetenia hrali v hamámoch aj na hudobné nástroje a jedli rôzne dobroty. Keďže je v hamáme okolo 50-60 ºC, tak tam ženy mohli stráviť hodiny, pokým ich maželia čakali v kaviarňach. K hamámu neodmysliteľne patrí aj masáž, pri ktorej sa telo drhne prírodnou lufou. Okrem očisty celého tela sa vykonáva zároveň aj očista ducha. Ak navštívite Istanbul, určite zájdite do jedného z tradičných hamámov a okúsite to, čo kedysi zažívali nevesty pred vydajom, keď sa do hamámov chodievali lúčiť so slobodou a pripravovať sa na vydaj.

Turecký med - Lokum

Pod týmto pojmom azda každý z nás pozná tvrdé biele cukríky s orieškami, avšak pravý turecký med je mäkký, vyrába sa z cukru, škrobu a vody a existujú z neho rôzne druhy. Pôvodný názov tureckého medu je „ rahat ul-hulküm”, čo znamená “ten, čo skľudní hrldo”. Turecký med sa začal vyrábať v Anatólii v 15. storočí a v 17. storočí sa rozšíril na územie celej Osmanskej ríše. Od 18. storočia je známy aj v Európe pod názvom “Turecký med” (“Turkish Delight”).

V dnešnej dobe sú známe dva hlavné druhy tureckého medu, jeden druh tureckého medu sú farebné (ružové, žlté, zelené) kocky, ktoré majú ovocnú príchuť, ružové lokum je ale ochutené ružovou vodou. Ďalším druhom tureckého medu je biele lokum. Môže obsahovať pistácie, čokoládu, kokos alebo iné dochucovadlá. Zakúpiť sa dá v špecializovaných obchodoch napríklad v starom centre Istanbulu, odporučujeme obchod Koska (nachádza sa v blízkosti Veľkého bazára), ktorý patrí k najstarším producentom tradičných tureckých sladkostí.

Okrem tureckého medu môžete vyskúšat napríklad baklavu. Je to sladkosť tvorená vrstvami tenkého (tá najlepšia priehľadného) cesta a rôznych druhov orechov a je poliata cukrovým sirupom.

Posledná z tradičných tureckých sladkostí, o ktorej si niečo povieme je chalva (tur. „helva“). Predáva sa zabalená (tá ma tvar kvádra) alebo vážená. Vyrobená je zo sezamovej pasty „tahini“, do ktorej sa pridáva cukor o rôzne príchute (pistácie, kakao...). Najbežnejšie druhy chalvy sú vanilková (tur. „sade“), kakaová (tur. „kakaolu“) a pistáciová (tur. „antep fıstıklı“). Kto neochutná aspoň jednu tradičnú tureckú sladkosť, nespozná ako chutí Istanbul. 

Derviši

Derviši boli členmy rádu „Mevlevi“, ktorý založil „Mevlana“ pochádzajúci z mesta Konya. Derviši bývali v kláštoroch, ale najznámejší je ich tanec. Je to tanec a akýsi duchovný obrat, pri ktorom má derviš jednu ruku otečenú smerom k nebu a jednu smerom k zemi. Tento postoj symbolizuje akési prepojenie neba a zeme, pri ktorom samotný derviš komunikuje s bohom. Určite sa pýtate, prečo sa vlastne derviši točia. Je to preto lebo všetko, čo je živé sa točí okolo vlastnej osi. Symbolický je aj odev dervišov, pokrývka hlavy symbolizuje náhrobný kameň a široká sukňa rubáš. Predtým, ako sa derviš začne otáčať okolo vlastnej osi, drží ruky prekrížené na hrudi. Tento postoj symbolizuje číslo jeden, čo znamená jednotu boha. Potom derviš otvorí svoje ruky smerom k zemi a k nebu. To, že sa derviš točí stále na jednom mieste mu zabezpečuje bod, cez ktorý prúdi božské požehnanie. Tento rituálny tanec ma spolu 7 častí.

Zaujímavý je aj spôsob výučby tohto tanca. Kedže sa derviš neustále točí okolo vlastej osi, musí byť schopný udržať rovnováhu. To sa zo začiatku učia tak, že sa do podlahy zabije klinec, potom si derviš stúpi tak, že si dá klinec medzi palec a druhý prst na nohe, takže počas točenia sa nespadne. Po čase sa takto sám naučí udržať rovnováhu.

Vystúpenia dervišov sa z času na čas usporadúvajú v niektorých reštauráciách v centre starého Istanbulu. Pre viac informácií kliknite na http://www.lesartsturcs.com/lessons/whirling_dervish.php.

Bibliografia:

Neumann, Ch., Neumann-Adrian, M.: Istanbul. Jan Vašut, Praha 2001.

Schlüssel, B.: Turecké středomoří. Geomedia, Praha 1998.

http://www.skrz.sk/istanbul----a14-14389-sk.htm

http://www.czechdesign.cz/index.php?lang=1&status=c&clanek=219

http://tr.wikipedia.org/wiki/%C4%B0stanbul

http://tr.wikipedia.org/wiki/Sultanahmet_Meydan%C4%B1

http://tr.wikipedia.org/wiki/Geleneksel_T%C3%BCrk_Ebru_Sanat%C4%B1

http://sanattarihi.wordpress.com/2006/10/18/turk-cini-sanatlari/

http://tr.wikipedia.org/wiki/Lokum

http://www.lesartsturcs.org

http://www.lesartsturcs.com